Dva dni po tom, keď v Prahe 28. októbra 1918 Národný výbor československý prijal zákon o vytvorení samostatnej Československej republiky (ČSR), vyhlásil jej vznik a prevzal štátnu moc, sa konalo v Turčianskom Svätom Martine zhromaždenie, na ktorom sa Slováci prihlásili k spoločnému štátnemu zväzku s Čechmi.
Od prijatia Deklarácie slovenského národa, známej aj ako Martinská deklarácia, uplynie 30. októbra 103 rokov.
Udalosť sa na Slovensku od roku 1993 pripomína ako pamätný deň. V roku 2018, pri príležitosti 100. výročia prijatia Deklarácie slovenského národa, sa jednorazovo slávil 30. október ako štátny sviatok.
V Turčianskom Sv. Martine sa 30. októbra 1918 stretlo v budove Tatrabanky viac ako 200 zástupcov politického a spoločenského života na Slovensku. Účastníci prijali návrh deklarácie, ktorú vypracoval evanjelický kňaz, politik a náboženský spisovateľ Samuel Zoch. Na návrh Matúša Dulu dotvorili aj Slovenskú národnú radu (SNR), do ktorej zvolili 25 členov na čele s 12-členným výkonným výborom. V mene SNR napokon prijali aj Deklaráciu slovenského národa.
Deklarácia odmietla právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa a SNR sa určila za jediného oprávneného zástupcu konať v mene slovenského národa, pre ktorý žiadala právo na sebaurčenie na základe úplnej nezávislosti, ako aj uzatvorenie okamžitého mieru.
Obsah Martinskej deklarácie jasne vyjadroval aj myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Oficiálne sa v nej totiž zrušil zväzok Slovenska s Uhorskom a potvrdil sa nový zväzok s českým národom. Deklarácia sa tak stala jedným zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu a prispela k jeho konštituovaniu.
Účastníci martinského zhromaždenia však paradoxne nemali informácie o tom, čo sa udialo v Prahe 28. októbra. O vyhlásení vzniku ČSR informoval výkonný výbor SNR vo večerných hodinách Milan Hodža prichádzajúci z Budapešti. Informoval ich aj o tom, že Rakúsko-Uhorsko bezpodmienečne kapitulovalo.
Na základe aktuálnych informácií sa upravilo znenie deklarácie. Vypustila sa požiadavka samostatného zastúpenia Slovákov na mierovej konferencii, keďže zahraničnopolitické zastupovanie obidvoch národov pripadlo Československej republike. Text sa doplnil aj o fakt, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši (Gyula Andrassy) uznal požiadavky prezidenta Spojených štátov amerických Thomasa Woodrowa Wilsona z 18. októbra 1918.
Zdroj: TASR
