Patril medzi hlavných predstaviteľov slovenského národného hnutia druhej polovice 19. storočia. Zásadne sa podieľal na tvorbe historicky významných dokumentov Slovákov: Žiadosti slovenského národa (1848) a Memoranda národa slovenského (1861). Bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Revúcej. Významne prispieval do Pešťbudínskych vedomostí.
Od narodenia Štefana Marka Daxnera, právnika, publicistu, politika, uplynulo dnes 200 rokov.
Svetlo sveta uzrel 26. decembra 1822 v Tisovci. Národne uvedomelé a demokraticky cítiace rodinné prostredie, z ktorého vyšiel, určovalo jeho národno-kultúrnu a politickú aktivitu už počas štúdií. Na bratislavskom lýceu bol príslušníkom štúrovskej mládeže, angažoval sa najmä literárne. Na lýceu založil študentský humoristický časopis Buben, písal balady a drobné prózy na námety slovenského folklóru.
Neskôr sa viac venoval politickej publicistike. Jeho tvorba v tejto oblasti, vrátane jej svetonázorových a historických aspektov, patrí k najväčším prínosom slovenskej politiky v druhej polovici 19. storočia.
Bol členom prvej slovenskej celonárodnej ustanovizne - Tatrína. Výrazne sa podieľal na prvom celonárodnom programe marcových liptovských žiadostí. Inicioval zvolanie celonárodného zhromaždenia na 10. mája 1848 do Liptovského Mikuláša, na ktorom prijali celonárodný revolučný program. Jeho zásluhou sa doň popri národných požiadavkách dostali aj sociálne požiadavky.
S Jánom Franciscim organizovali národný revolučný pohyb v Gemersko-malohontskej a Zvolenskej župe. Za aktivitu v slovenskom národnom hnutí ho s Franciscim a Michalom Bakulínym zatkli a odsúdili na smrť, rozsudok neskôr pozmenili na tri mesiace väzenia.
Štefan Marko Daxner bol zakladajúcim členom a členom výboru Matice slovenskej a hlavným organizátorom založenia patronátneho gymnázia v Revúcej. V roku 1865 kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, vypracoval precízny volebný program. Popri národných požiadavkách v ňom bola zakotvená i základná revízia zákona o zrušení poddanstva a demokratické riešenie roľníckej otázky, reforma župného zriadenia.
Pred voľbami ho však preložili a nemohol ďalej kandidovať. Po návrate do Tisovca pokračoval v úsilí o záchranu Matice slovenskej a patronátnych gymnázií. Zomrel 11. apríla 1892 v rodnom Tisovci.
Zdroj: TASR
